Prvý dotyk supervízie som pocítila ako vánok, ktorý ma ovial, zanechal stopu a odišiel. Vnímala som však ten príjemný pocit úľavy, nádeje, pomoci. V sociálnej oblasti sa pohybujem od roku 1991 na rôznych pracovných pozíciách, v rôznych rolách. Posledných osem rokov som zastávala pozíciu starostky jednej malebnej obci s mulikultúrnym zložením obyvateľstva a toto obdobie ma presvedčilo o tom, že v samotnej praxi v samospráve sa stretávame častejšie s praktickými potrebami sociálnej práce a sociálnej praxe, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Dennodenne, a to hlavne v súčasnej dobe pri vysokej miere nezamestnanosti, odchodu mladých ľudí za prácou do zahraničia a stále sa zvyšujúcemu počtu staršieho, ba priam prestárleho obyvateľstva, je v praxi nevyhnutné riešiť existenčné potreby obyvateľstva.

Stále si myslím, že celá táto vedecká oblasť a praktická činnosť sociálnej práce a praxe je v procese skúmania, zisťovania spätnej väzby. Je nasmerovaná k človeku, jeho potrebám, prianiam, túžbam. K jeho človečenstvu. A preto si veľmi vážim, že život mi doprial možnosť pootvoriť dvere tejto 13 komnaty, nazrieť a načúvať tých múdrych, ktorí sú oveľa krokov vpred. Supervíziu vnímam ako niečo, čo mi dáva, pretože supervízor vidí to, čo ja nevidím a on je ten, ktorý ma vedie a chce aby som ja pochopila, videla, uvážila a sama sa správne rozhodla, ako konať pre naplnenie mojich potrieb, útechu a pokoj mojej duše. Nezabúdať na to, že pokiaľ chcem od života niečo dostať, tak ja musím byť tým, ktorý sa bude snažiť byť láskavý, nebude ubližovať a bude hľadať cestu poznania a múdrosti. Dostať túto šancu bolo darom a dar je potrebné naučiť sa vnímať, chrániť, strážiť si ho a podeliť sa o jeho krásu.
Status sociálneho pracovníka je v našej spoločnosti vnímaný na oveľa nižšom stupni ako by si v skutočnosti zaslúžil. Preto je potrebné, aby sme sa my všetci svojou účasťou a svojou prácou snažili o jeho pozdvihnutie, uvedomenie si jeho dôležitosti, aby sme nezabúdali, že sme ľuďmi a cieľovou skupinou sú tiež len ľudia, ktorí majú svoje potreby a svoje očakávania smerom k nám.
Každý z nás má svoje hranice, danosti, schopnosti, ale aj slabosti a práve supervízia je ten nástroj, ktorý vie dať silu tým, ktorí ju potrebujú. Len človek, ktorý má usporiadané svoje základné hodnoty, pomenované svoje potreby, stanovený systém pravidiel, empatiu, ľudskosť a v srdci lásku, vie ochrániť sám seba a má silu pomáhať.
Sociálna práca je pomáhajúca profesia, má svoje pravidlá, hodnoty. Je nasmerovaná na pomoc určenú človeku. Človeku, ktorý je jedinečná ľudská bytosť, s jedinečnými potrebami. Porozumieť potrebám môžeme len vtedy, keď budeme neustále pracovať na zvyšovaní a skvalitňovaní našich vedomostí.
Touto cestou si dovoľujem osloviť všetkých, ktorí to cítia čo len trošku podobne ako ja, aby sme sa spojili a spoločne šírili myšlienku, že supervízia je nástroj na ochranu ľudskej duše pred jej únavou, profesijným vyhorením, je to spoznanie potrieb ľudskej duše, životných hodnôt, úcty, etiky a zmyslu života.